Pred časom som viedla prvé kolo rozhovoru s kandidátom, ktorý mal na papieri všetko, čo hľadáte. Bohaté skúsenosti, zaujímavé projekty, výborný technický background. Počas nášho rozhovoru pôsobil sebavedomo, komunikoval prirodzene a bolo vidieť, že má vo veciach jasno. Keď však prechádzal technickým kolom, situácia sa zmenila. Pri niektorých otázkach sa zasekol, odpovede už neboli také štruktúrované a miestami pôsobil, akoby nevedel dostať svoje myšlienky von. 

Po rozhovore mi napísal: „Bol som počas interview pod tlakom, chcel som to povedať čo najlepšie a v jednom momente som sa proste zasekol.“ 

A úprimne, nebolo to prvýkrát, čo som niečo takéto videla. Práve tento kontrast je pre mňa ako recruitera veľmi zaujímavý. Kandidát, ktorý v jednej fáze procesu pôsobí prirodzene a sebaisto, môže v inej situácii pôsobiť úplne inak. Časom som si začala všímať, že pohovor nie vždy odzrkadľuje skutočné schopnosti kandidáta. Často skôr ukazuje, ako človek funguje pod tlakom. 

A tu začína byť zaujímavá psychológia, ktorá je za tým.

Prečo stres mení náš výkon 

Jedným z najčastejších javov počas interview je „performance anxiety”, a teda stres z hodnotenia. V momente, keď človek vie, že je sledovaný a posudzovaný, aktivuje sa stresová reakcia, ktorá ovplyvňuje pozornosť, pamäť aj schopnosť formulovať myšlienky. Môže sa stať, že vyjadrenia sú príliš rýchle a chaotické. Alebo naopak nastane tzv. „freeze reakcia” – moment, keď má človek pocit, že sa zasekol a nevie pokračovať. Neznamená to, že odpoveď nepozná. Len sa k nej v tom momente nedokáže dostať. 

Pohovor nie vždy odzrkadľuje skutočné schopnosti kandidáta.

Keď je toho na hlavu príliš veľa 

Druhým dôležitým faktorom je „cognitive load”, teda mentálna záťaž. Technický pohovor je v tomto smere veľmi náročný. Kandidát musí naraz:

• analyzovať problém,
• premýšľať nad riešením,
• vysvetľovať svoje uvažovanie,
• komunikovať s niekým, koho nepozná,
• a zároveň pracovať pod časovým tlakom.

Takáto kombinácia výrazne zaťažuje pracovnú pamäť. V reálnom pracovnom prostredí má človek čas jednotlivé úlohy spracovať, rozdeliť si ich a vrátiť sa k nim. Na pohovore sa to deje súčasne, čo prirodzene zvyšuje pravdepodobnosť chyby alebo neistoty. 

Schopnosti kandidáta vs výkon na pohovore 

Jedna z vecí, ktorú si z pozície recruitera pomerne rýchlo uvedomíte je, že pohovor často neukazuje to, čo si myslíme, že ukazuje. Ukazuje skôr to, ako človek zvláda tlak, než to, čo naozaj vie. Kandidát môže mať skúsenosti, rozumieť problému a vedieť riešenie. Stačí však stresový moment, vyšší cognitive load alebo krátky freeze a jeho výkon už nepôsobí tak presvedčivo. A práve vtedy vzniká rozdiel medzi reálnym potenciálom kandidáta a tým, ako je vnímaný počas pohovoru. 

Ako k tomu pristupujem ja ako recruiter 

Pri rozhovoroch sa snažím pristupovať ku každému kandidátovi s dôrazom na ľudskosť a pochopenie psychologického kontextu situácie. Pohovor je prirodzene stresujúci, preto je pre mňa dôležité vedome pracovať s atmosférou rozhovoru. Mojím cieľom nie je dostať kandidáta do tlaku alebo testovať jeho výkon v stresovom režime. Naopak, snažím sa vytvoriť prostredie, ktoré je pokojné a prirodzené. Kladiem otvorené otázky a dávam priestor na premýšľanie. Zaujíma ma, ako kandidát uvažuje a pristupuje k riešeniu problému. Práve v takýchto podmienkach sa najlepšie prejaví jeho reálny potenciál. 

Menej správnych odpovedí a viac premýšľania 

Vo Vacuumlabs sa na interview nesnažíme hľadať jednu správnu odpoveď. Oveľa viac nás zaujíma to, ako kandidát premýšľa. Sledujeme napríklad: 

• ako pristupuje k problému ,
• ako si štruktúruje myšlienky,
• čo robí v momente, keď si nie je istý.

Pretože presne tak vyzerá aj realita práce. Málokedy dostanete zadanie s jasným riešením. Oveľa častejšie hľadáte cestu, ako sa k riešeniu dostať. Ja osobne sa to snažím kandidátom vysvetliť hneď na začiatku rozhovoru. Hovorím im, že pre nás nie je dôležité mať okamžite perfektnú odpoveď. Dôležité je ukázať spôsob uvažovania. Často im to pomôže znížiť stres a uvoľniť atmosféru. A práve vtedy sa zo seba dajú najviac. 

Čo by som odkázala kandidátom 

Ak by som mala kandidátom odovzdať jednu myšlienku, bola by veľmi jednoduchá: To, čo na pohovore rozhoduje, nie je len odpoveď, ale spôsob, akým sa k nej dostanete. 

Nie je potrebné mať okamžite správnu odpoveď. Oveľa dôležitejšie je ukázať, ako sa k nej dostávate. Je úplne v poriadku zastaviť sa, premyslieť si problém alebo si ujasniť zadanie doplňujúcou otázkou. Práve v týchto momentoch sa často ukáže najviac. To, čo recruiter v 

skutočnosti sleduje, nie je len výsledok. Je to spôsob uvažovania, prístup k problému a schopnosť pracovať s neistotou. 

Ako zvládnuť moment, keď sa zaseknete? 

Takmer každý kandidát sa počas pohovoru dostane do momentu, keď sa na chvíľu zasekne. Myšlienka sa stratí, veta sa nedokončí, alebo máte jednoducho pocit, že neviete, ako pokračovať. Z pohľadu recruitera to nie je nič výnimočné. Práve naopak, je to veľmi častá situácia. To, čo v takom momente robí rozdiel, nie je rýchlosť odpovede, ale to, ako s tým pracujete. 

Ak sa ocitnete v takomto momente, skúste  si dovoliť na chvíľu spomaliť. Pokojne nahlas pomenovať, nad čím premýšľate, alebo si rozmeniť problém na menšie časti. Je úplne v poriadku dopýtať sa na zadanie alebo si vziať chvíľu na premyslenie. 

Z pohľadu recruitera to vôbec nepôsobí ako slabosť. Naopak, ukazuje to, že viete pracovať s neistotou, že si viete organizovať myšlienky a že nepodliehate panike. A práve v takýchto momentoch sa často ukáže oveľa viac než v dokonale pripravených odpovediach. 

Talent sa niekedy na pohovore nie vždy prejaví okamžite. Niekedy potrebuje trochu viac priestoru. A my recruiteri by sme na to nemali zabúdať. Dovoľme kandidátom nebyť na chvíľu perfektní. Pretože to, čo sa snažíme pochopiť, nie je len odpoveď. Ale človek za ňou.